De rationibus fidei contra Saracenos, Graecos et Armenos ad Cantorem Antiochenum

Kapitola 5

Dôvod vtelenia Syna Božieho

Podobná slepota spôsobuje, že sa mnohí moslimovia vysmievajú kresťanskej viere, ktorou sa vyznávame, že zomrel Boží Syn, pretože nerozumejú hĺbke takého veľkého  tajomstva. Najprv, aby sa smrť Božieho Syna neinterpretovala nesprávne, musíme najprv povedať niečo o inkarnácii Syna Božieho. Nehovoríme, že Boží Syn prežil smrť podľa svojej božskej prirodzenosti, v ktorej je rovný Otcovi, ktorý je základným životom všetkého, ale podľa našej vlastnej povahy, ktorú prijal do jednoty svojej osoby.

Aby sme povedali niečo o tajomstve božskej inkarnácie, musíme si všimnúť, že každý intelektuálny agent pôsobí prostredníctvom koncepcie svojho intelektu, ktorý nazývame slovom, ako je jasné v prípade staviteľa alebo akéhokoľvek remeselníka, ktorý pôsobí smerom von podľa formy, ktorú vníma v jeho mysli. Pretože Syn Boží je samotným Slovom Božím, z toho vyplýva, že Boh urobil všetko prostredníctvom Syna.

Je pravidlom, že zásady, ktoré utvárajú niečo, sú aj princípy na jeho opravu.  Ak spadne dom, obnoví sa podľa plánu, ktorým bol prvýkrát urobený. Medzi stvoreniami stvorenými prostredníctvom Božieho Slova racionálne tvory majú prvú hodnosť, pretože im slúžia všetky ostatné stvorenia a zdajú sa im nariadené. To je rozumné, pretože racionálna bytosť má nad svojou činnosťou zvládnutie slobodnou vôľou, zatiaľ čo iné stvorenia nekonajú zo slobodného súdu, ale zo sily prírody. Vo všeobecnosti to, čo je slobodné, je vyššie ako to, čo je v otroctve. Preto je pád racionálneho tvora skutočne považovaný za závažnejší ako vada akéhokoľvek iracionálneho stvorenia. A nie je pochybnosť o tom, že Boh ako jediný posudzuje veci podľa ich skutočnej hodnoty. Preto bolo vhodné pre Božskú múdrosť napraviť pád ľudskej prirodzenosti, oveľa viac než vstúpiť do veci tak, že padnú nebesia alebo nejaká iná katastrofa nastane v telesných veciach.

Racionálne alebo intelektuálne bytosti sú dvoch druhov : jeden oddelený od tela, ktorého nazývame anjelom a druhý spojený s telom, ktorým je ľudská duša. V každom z nich môže dôjsť k pádu kvôli slobode vôle. Pádom nemám na mysli to, že upadajú mimo existenciu, ale že uplynú od spravodlivosti vôle. Pád alebo chyba sa osobitne vzťahuje na princíp operácie, pretože hovoríme, že remeselník sa pokazil, pretože má nedostatok zručností, ktoré potrebuje na vykonanie svojej práce, a hovoríme, že prirodzená vec je nedostatočná alebo pokazená, ak jej prirodzená moc, ktorou pôsobí, je poškodená, napríklad ak rastlina nemá silu klíčenia alebo časť pôdy nemá moc byť plodná. Racionálna bytosť pôsobí podľa svojej vôle, kde má slobodu voľby. Preto pád racionálneho tvora je chybou spravodlivosti vôle, ktorá sa deje hriechom. Vada hriechu, ktorá nie je nič iné ako zvrátenosť vôle, je obzvlášť niečím na to, aby ju Boh odstránil, a to prostredníctvom svojho Slova, ktorým vytvoril všetky bytosti

Hriech anjelov však nemohol byť opravený, pretože nezmeniteľnosť ich povahy spôsobuje, že sú neobratiteľný  z akéhokoľvek smeru, ktorý kedysi prijali. Ludská  vôľa je však z prírody meniteľná, takže nie sú len schopní vybrať si iné veci, dobré alebo zlé, ale tiež opustiť jednu možnosť a obrátiť sa k druhej. Táto premeniteľnosť vôle zostáva u človeka tak dlho, ako je spojený s jeho telom, ktoré je predmetom variácie. Keď je duša oddelená od tela, bude mať rovnakú nezmeniteľnosť, akú má prirodzene anjel; aby po smrti bola duša  a nemohla sa obrátiť z dobra k zlu alebo zla k dobrému. Preto bolo vhodné pre Božiu dobrotu obnoviť padnutú ľudskú podstatu prostredníctvom svojho Syna.

Spôsob obnovenia by mal zodpovedať povahe, ktorá sa má obnoviť  a jej chorobe. Prirodzenosť, ktorá sa tu má obnoviť, bola ľudská racionálna povaha, ktorá bola obdarená slobodnou vôľou, ktorá by nemala podliehať vonkajšej moci, ale byť pripustená do stavu spravodlivosti  z vlastnej vôle.  Jej choroba, ktorá bola zvrátenosťou vôle, požadovala, aby sa vôľa zavolala späť k spravodlivosti. Spravodlivosť ľudskej vôle spočíva v správnom usporiadaní lásky, ktorá je jej hlavným činom. Správne nariadená láska je milovať Boha nad všetkými vecami ako naše najvyššie dobro a odkazovať na neho vo všetkom, čo milujeme ako na konečný cieľ a dodržiavať správny poriadok v láske iných vecí tým, že uprednostňujeme duchovné nad  telesným.

Aby sme boli vzbudení  láskou k Bohu, neexistovala silnejšia cesta než to, že Božie Slovo (Logos), cez ktoré boli všetky veci vykonané, by malo prevziať našu ľudskú prirodzenosť, aby ju obnovilo, tak aby bolo Bohom aj človekom. Po prvé, pretože najsilnejší spôsob, ktorým Boh dokázal, ako veľmi miluje človeka, bola jeho ochota stať sa človekom za jeho spásu; a nič viac nemôže vyvolať lásku, než vedieť, že  je niekto milovaný.

Taktiež človek, ktorého intelekt a náklonnosť sú naviazané na telesné veci, sa nemôže ľahko obrátiť na veci, ktoré sú  nad ním. Je ľahké, aby každý človek poznal a miloval iného človeka, ale premýšľať nad božskou výsosťou a prinášať k nemu správne náklonnosť svojej lásky nie je pre každého, ale iba pre tých, ktorí s pomocou Božieho úsilia a veľkým úsilím  práce, sú vyzdvihnutý  z telesných ku duchovným veciam. Preto, aby otvoril cestu ku Bohu pre všetkých, Boh sa chcel stať človekom, aby aj deti poznali a milovali Boha ako niekoho ako oni; a  tým, čo dokážu pochopiť, môžu postupovať postupne až k dokonalosti.

Tiež, aby sa  tým dala človeku nádej, že sa nakoniec zúčastní dokonalého šťastia, ktoré len Boh prirodzene má. Keby človeku, poznajúc jeho slabosť, bolo prisľúbené konečné šťastie, ktorého anjeli sú sotva schopní, lebo to spočíva vo videní a radosti Boha, mohol len ťažko dúfať, že k nemu dosiahne, ak dôstojnosť ľudskej prirodzenosti nie je preukázaná iným spôsobom.  Boh ju ocenil tak vysoko, že sa stal človekom pre jeho spásu. Takže Boh sa stal človekom a dal nám nádej, že človek môže byť nakoniec zjednotený s Bohom v požehnanej blaženosti.

Znalosť človeka o jeho dôstojnosti, ktorá pochádza z Božieho predpokladania ľudskej prirodzenosti, mu pomáha predchádzať tomu, aby podrobil svoje náklonnosti akémukoľvek stvoreniu, či už uctievaním démonov alebo akýchkoľvek tvorov prostredníctvom modlárstva alebo podriadením sa telesným bytostiam prostredníctvom nezriadenej lásky. Lebo ak má človek takú veľkú dôstojnosť podľa Božieho súdu, že Boh sa chcel stať človekom, nie je hodné človeka, aby sa nesprávne podriadil veciam, ktoré sú nižšie voči Bohu.