Morálka sentimentu nastupuje, ked zaniká morálka hodnôt

Mnohí ľudia sú dnes morálny skeptici; to znamená, že popierajú, že existuje niečo také ako morálne poznanie. To platí najmä v prípade osôb, ktoré sa považujú za politicky a kultúrne "progresívnych". Existujú, možno, morálne presvedčenia, títo ľudia pripúšťajú, ale nie je žiadne morálne poznanie. Berú tiež za samozrejmé, že nie je Božie zjavenie. Ako by mohlo byť, keď (ako progresivista všeobecne predpokladá) nie je žiadny dôvod sa domnievať, že Boh existuje.

Pokiaľ neexistuje žiadne morálne vedomie prostredníctvom božského zjavenia, potom tiež, v súlade s týmito skeptikmi, nie je žiadna morálna vedomosť získana prostredníctvom rozumu; to znamená, pomocou prírodných daností poznania. Ako ľudia, máme schopnosť spoznať veci, ktoré majú zmyslové vlastností - farba, zvuk, tvar, pohyb, atď. A to je všetko. Ale predmety, ako sú správne a nesprávne alebo dobré a zlé, nemajú zmyslové vlastnosti. 

Pozrime sa na svet. Ak sa nám podarilo zistiť, čo je správne alebo zlé, čo je dobré alebo zlé, prečo je taká malá zhoda v týchto otázkach? Prečo niektorí ľudia hovoria, že potrat je nesprávny, zatiaľ čo iní hovoria, že to je úplne v poriadku? Prečo niektorí ľudia hovoria, že zvieratá majú práva, zatiaľ čo iní hovoria, že je to úplný nezmysel? Prečo niektorí odsudzujú džihádistov ako neislamských, zatiaľ čo iní si myslia, že sa jedná o náboženskú povinnosť? A tak ďalej.

A tak, tí z nás, ktorí veria, že existuje niečo také ako morálne poznanie sú naplnený úzkosťou, keď sa dozvedeli, že existuje veľa ľudí, ktorí sú morálnymi skeptikmi. Pretože nebude morálna skepsa logicky viesť k nemorálnemu správaniu? Ak nemôžeme vedieť, že X je správne alebo nesprávne, nebudeme sa cítiť slobodne robiť X, aj keď X je veľmi zlé?

Niet sa čoho báť, hovorí progresívny morálny skeptik. Ak morálne súdy nie sú založené na vedomosti, musia byť založené na pocitoch; Neexistuje totiž tretia možnosť. Ale aké pocity? Súcitu? O čo sa však opierajú, pocity súcitu v relativistickom hodnotovom rámci?  Neexistuje totiž zmysluplný apel na morálku mimo vieru v nejakú metafyziku, ktorá je však ako náboženský prvok opúšťaná.

Pokiaľ ide o politiku progresivistov, sú nevyčerpateľnými majstrami obetí - tých, ktorí majú byť obeťami rasizmu, sexizmu, homofóbie, transfóbie, islamofóbie, a tak ďalej. Ako môže súcitný človek nebyť zástancom obetí?

Na začiatku tohto súdobého treštenia bola ateistická koncepcia človeka bez prirodzenosti. Až na pár zatvrdilých konzervatívcov sa zdala všetkým prijateľná. Potom sa pridali zodpovedajúce ideológie, umocnené revolučnou posadnutosťou utláčanými, o ktorých samozrejme vôbec nešlo. Tej sa podarilo úspešne infikovať politické elity Západu. Takéto spojenie hlbokého filozofického omylu s elánom zaslepených ideológov a revolučnou horlivosťou tých, ktorí to všetko uvádzajú do praxe, je tou najhoršou možnou kombináciou, aká mohla nastať. Na konci veľkého experimentu s človekom sa ako logický dôsledok rysuje vražda morálka..

Všimnite si to neskrývané pohŕdanie realitou. Je úplne podriadená ideologickému znásilňovaniu, ktoré sa pokrytecky prezentuje ako boj za ľudské práva utláčaných. Dieťa vraj už vôbec nepotrebuje otca a mamu, ale iba preto, lebo im mamu a otca nevedia poskytnúť páry rovnakého pohlavia. Prirodzene dané materstvo a špecifická úloha ženy, ktoré z neho priamo vyplývajú, sú degradované na zlovoľné produkty mužskej dominancie. Fanatické feministky sa už tešia, až budú pomocou transplantácii rodiť muži; bude to vraj spravodlivejšie. Vedci v Británii volajú po zrušení zákazu miešania ľudského a zvieracieho genomu. Táto šialená predstava o spravodlivosti sa môže v kruhoch človeka bez prirodzenosti javiť ako prirodzená. .Podobne ako multikulturalizmus ťaží aj rodový feminizmus z aktívnej negramotnosti a odmietnutia Boha. Pasívna je jednoduchou neznalosťou. Aktívna sa však zakladá na silnej viere v základné antropologické omyly o človeku a vyúsťuje v ich fanatické šírenie.

Priznajme si napokon, že diktatúra politickej korektnosti je výrazným sprievodným znakom úpadku západných spoločností. Vhodné vysvetlenie musí v súvislosti s tým, čo navôkol prebieha hovoriť o radikalizácii súčasnej západnej vzdelanosti smerom ku relativizácii hodnôt, materialistickému svetonázoru a hedonickému spôsobu života. Od čias osvietenstva prepadala západná vzdelanosť čím ďalej viac tej najprimitívnejšej metafyzike, v ktorej ako hlavné princípy výkladu reality figuruje hmota, náhodnosť a čas.

V takto zúženom výkladovom rámci už nie je možné rozumieť ani podstate človeka. Možné je v ňom iba antropologické a civilizačné zrútenie. Ak má teda vzdelanie človeku zjednať predovšetkým sebapochopenie a porozumenie údelu jeho pozemskej existencie, potom v tejto funkcii už najmenej poldruha storočia na Západe vzdelávací systém úplne zlyháva. Vzdelanie sa tu redukuje na prípravu pre úspešný pozemský život, kde meradlom úspešnosti nie je mravný rast, ale alternatívne hodnoty užívania si a sebapresadzovania.

Tento vývoj moderny sa kryje s obdobím, ktoré je v prvom rade časom hlbokej krízy náboženského myslenia a viery na Západe. V nej už bola materialisticko-relativistická paradigma zafixovaná. Jeho spoločensko-politickým výrazom je práve ľavicový liberalizmus. Zodpovedá nielen životnému pocitu, ale aj mravnej rozkolísanosti postmoderného človeka. Ten si pritom nepripúšťa, že filozofické predpoklady, ktoré ho oslovujú a ktoré mu tak vyhovujú, obsahujú aj mohutný potenciál totalitného zla a potláčania náboženských, rodinných práv, práva na život občanov, alebo nenarodených ich redukovaním na tzv, neľudí. Záleží len na okolnostiach, kedy sa táto negatívna energia prevalí. Ale prevalí sa.

V tomto kontexte je zrozumiteľná aj jednoduchosť s akou sa pod ľúbivou rétorikou slobody a ľudských práv presadzujú kvantá nespravodlivosti a s akou sú svojvoľne a s ideologickou spupnosťou stavané mimo zákon očividné, no politicky nekorektné pravdy rovnako ako ľudia, ktorý ich vyslovili. Byrokraticky podložená a ideologicky cielená etická negramotnosť nesie svoje trpké ovocie: Spoločnosť stráca prirodzené kritériá rozlišovania mravne dobrého a zlého, ženie ju iba zotrvačnosť vlastnej sentimentality a neukotvená obyčaj dobrého konania ako pozostatok náboženského rámca, ktoré je však čoraz viac otvorené vlastným výkladom silnejšieho a kultu scientizmu prenášaného do morálneho myslenia. Na tom nič nemení ani ozdobná rétorika precitliveného humanizmu, ani domýšľavosť vyššieho typu morality, ktorý sa prejavuje ľubovoľnou nadprodukciou ľudských práv v štýle "práva na to mať deti - práva na zabíjanie plodu, na kariéru, na močenie v stoji - alebo práva na post brigádneho generála ".V klíme vlády ľavicového liberalizmu zdutnáva v západných spoločnostiach elementárny zmysel pre dobro a spravodlivosť.

Pokiaľ by morálka mala byť založená len na pocite, prečo by ten pocit mal byť súciť? Prečo nemôže to byť, napríklad, hnev alebo paranoja? Prečo to  nemôže byť nenávisť chudobných voči kapitalistom, či voči  kňazom alebo ľudom, s ktorými máte politické alebo filozofické nezhody? (toto sa už deje v maske superiority  postmoderny proti kresťanom)  Ak vás nahnevaný dav vidí v bolestiach, ste si istý, že bude reagovať so súcitom? Nie je  rovnako pravdepodobné, alebo dokonca viac pravdepodobné, že dav bude reagovať so sadistickým sentimentom a pridá ešte niečo do vašej bolesti? Počas hrôzovlády francúzskej revolúcie, koľko súcitu cítil dav divákov (ľudia ako Madame Defarge) za sledovania hlavy padajúcej z gilotíny do koša?

Ako sa progresivizmus zbavuje kresťanstva, robí tak postupne. Nezbavuje sa ho hned. Nechcú podávať príliš veľký šok tým, ktorých chcú k sebe previesť. Súcit je posledný zvyšok kresťanstva.

Ak ste žiak Jean-Jacques Rousseau, ktorí veril, že ľudská povaha je v podstate dobrá, budete si myslieť, že spoliehať sa na morálku citu je bezpečná vec. Ale ak ste učeníkom svätého Augustína, a pamätáte spolu s ním na doktrínu dedičného hriechu, budete vedieť, že nič nemôže byť oveľa nebezpečnejšie.