Ako kresťania budovali demokraciu v Japonsku - časť prvá

V roku 1868 prebehla v Japonsku zmena režimu. Vláda šogunov, ktorá v nezmenenej podobe panovala v krajine po 3. storočia a vydala dlhý rad protikatolíckej legislatívy (Viac v mojom článku  - Tajní, 3. storočia perzekuovaní japonskí katolíci) bola nahradená priamou cisárskou nadvládou. Predsudky voči kresťanstvu mali však príliš hlboké korene. 

Nová vláda spočiatku zopakovala staré zákony prostredníctvom verejných oznamovacích tabúľ o zákaze kresťanstva a aby nezostalo u slov, v apríli roku 1868 rozprášila tajnú komunitu zhruba 3000 (celkovo čítajúcu 30 - tisíc) japonských katolíkov, prežívajúcich v okolí Nagasaki ešte z čias katolíckych misií v 16. a 17. storočí. Roku 1873 bol konečne starý zákon zrušený a kresťanstvo začalo do krajiny prenikať aj cez najrôznejšie prekážky a ohrozenia na živote. Katolícky misionári konečne mohli slobodne zhromaždovať skupiny japonských katolíkov z okolia Nagasaki a zakladať cirkevnú správu. Konverzia na katolicizmus, alebo iné kresťanské hnutia však bola ťažká, nezlučovala sa s prevažujúcou mentalitou doby a urýchlenej modernizácie.

Vplyvý Januko Hirosumi, profesor Tokijskej univerzity, vyjadril vo svojich prácach antikresťanské myšlienky a sformuloval politickú teoriu spojenia šintoizmu, národného ducha a Japonska ako rodinného štátu, lebo všetci sú potomkami spoločného predka, totožného s predkom cisára.

"Naša zem si berie za základ rodinný systém, národ je iba jedna veľká rodina, cisársky rod je náš hlavný dom. My, ľudia uctievame cisársku líniu s rovnakým pocitom úcty a lásky ako pocituje dieťa k svojim rodičom. Jednota oddanosti a synovskej úcty je v pravde zvláštnym charakterom našej národnej pospolitosti."

V tomto kultúrnom ovzduší prvý samurajský konvertita na katolicizmus Dando Ebizu, ktorý považoval "Boha za svojho lenného pána" označil svoju konverziu od svetskej lojality k lojalite k Bohu za "heliocentristický obrat." Odmietnutie takto definovaného spoločenstva na čele so zbožštením cisárom sa odráža v radikálnych slovách katolíckého konvertitu Džoá Mišimy - "To Boh ma stvoril, nie moji rodičia"

Iný katolícky mysliteľ Kanzo Užimuru kritizoval z pohľadu kresťanského pacifizmu japonské vojenské akcie proti Rusku v roku 1905.

Dôsledkom zistenia, že kresťanstvo nie je zlúčiteľné s dovtedajším myslením, je fakt, že ked bolo prijaté, viedlo k radikálnym zmenám. Kresťania iniciovali celý rad  sociálnych programov a pôsobili v oblastiach, o ktoré mala vláda len pramalý záujem,

Zaujímali sa o vyššie vzdelanie žien, otvárali sirotince, pomáhali komunitám, budhistami marginalizovaných, tzv. nečistých, pracovali v slumoch chudoby, pomáhali prostitútkam  a angažovali sa v hnutí za práva žien. Boli politicky aktívny v počiatočnom období odborového hnutia a mnohí z nich ako vôbec prví bojovali za demokraciu vo vláde.

Napríklad, Sakuro Jošino sa stal katolíkom počas stredoškolských štúdii. Na Tokijskej univerzite redigoval kresťanský časopis a schádzal sa s kresťanskými socialistami. Ako profesor právnej vedy sformuloval teoriu reformy politického systému a v január 1916 publikoval v uznávanom politicko - kultúrnom magazíne, Čuo korōn, štúdiu pod titulom "Cesta k zdokonaleniu zásad parlamentnej politiky". Vo svojich úvahách požadoval všeobecné volebné právo, reformu Hornej snemovne, podriadenie armády vláde a daľšie demokratické zmeny.

Jeden japonský historik napísal, že zatiaľ čo Europania a Američania len ťažko chápu  mieru do akej kresťanská demokracia ovplyvnila myslenie japonských intelektuálov, japonskí intelektuáli nemôžu pochopiť, prečo práve slovo liberálny priťahuje v historickom vývoji Europy a Ameriky takú pozornosť.

 "Prečo si Jošino zachoval svoj postoj kresťanského demokrata? Prečo sa neuspokojil len s požiadavkami sociálnej rovnosti, ale zdôraňoval aj hodnoty kresťanské?

Odpoved zrejme treba hľadať v jeho katolíckej viere. Kresťanská filozofia mu poskytla abstraktný humanistický ideál, katolícka viera dala tomuto ideálu konkrétny tvar a uviedla ho v život.

"K dosiahnutiu plnej demokracie je treba, aby sa kresťanský humanizmus stal základným životným princípom našej krajiny", napísal. Sám ho videl v kresťanskej viere, ktorá pozerá "na všetkých ľudí ako na Božie deti a kráča po pevnej pôde objektívnej morálky dobra a zla". Skrátka, povedané jeho slovami "kresťanská viera, tak ako sa presadzuje a rozvíja v každom aspekte života spoločnosti znamená demokraciu"

Vodcom 19. vlády sa stal Hara Takaši, ktorý bol vo veku 17 rokov pokrstený ako rímsky katolík, pričom prijal meno "Dávid" a zostal hrdým katolíkom vo verejnom živote až do svojej tragickej smrti. Vo veku 19 rokov sa Hara odtrhol od triedy samurajov a rodinných koreňov a vybral si miesto v klasifikácii plebejcov a občanov (heimin). Pri rôznych príležitostiach neskôr v jeho politickej kariéry, boli vykonané ponúky s cieľom zvýšiť jeho postavenie, ale Hara to zakaždým odmietol, na základe toho, že by sa odcudzil od obyčajných ľudí a obmedzil takto svoju schopnosť získať vstup do Snemovne reprezentantov. S jeho menom sa spája začiatok obdobia, kedy sa japonský systém najviac priblížil skutočnej demokracii v predvojnovom období.

Ako premiér bol známym bojovníkom proti korupcii a nepotizmu, keď systematicky odvolával miestnych úradníkov v miestnych samosprávach v každom postavení od guvernéra až dole po riaditeľa gymnázia. Akýkoľvek verejný zamestnanec, ktorý spadal pod jeho právomoc, musel byť niekým v kom videl prítomnú skutočnú schopnosť namiesto púheho užitočného udeľovania a príjmania láskavosti.

To znamená, že vytvoril systém, v ktorom by ľudia s talentom mohli vzrásť až na vrchol byrokracie, bez ohľadu na ich pôvod či hodnosti. Hara tiež zdôraznoval, že udržanie nadradenosti volených predstaviteľov závisí od schopnosti vlády rozvíjať národnú infraštruktúru a na dlhodobom hospodárskom pláne, ktorý by riešil regionálne i národné záujmy.

Hara sledoval zmierlivú politiku voči kolóniám, najmä Kórey. Koloniálna správa, ktorú dovtedy tvorili vojaci,  bola nahradená civilistami. Dovolil určitú mieru kultúrnej slobody, vrátane (prvýkrát), školského vzdelávacieho programu, ktorý obsahoval kórejský jazyk a históriu. Jeho kroky mu získali mnoho  priaznivcov medzi Kórejcami, ale mnoho nepriateľov doma; mnohí ich považovali  za neadekvátne, iný za prehnané.

Jeho kroky mu v ultranacionalistických šintoistických kruhoch priniesli nepriateľstvo. V roku 1921 bol žiaľ Hara ubodaný na smrť pravicovým železničným výhybkárom, Nakaoka Koničim, počas vystupovania z vlaku na Tokijskej stanici.
Tak skončilo obdobie vlády prvého katolíckeho premiéra v Japonsku a krajina sa pomaly vydala cestou radikalizácie, obnovenia konceptov šintoizmu a budhizmu, ktoré vyustili do militarizácie v 30. rokoch a vojnovej katastrofy 2. svetovej vojny.