Opusťme údolie smrti - s pomocou mater Dolorosa

Ma poi ch’i’ fui al piè d’un colle giunto,

là dove terminava quella valle

che m’avea di paura il cor compunto,

guardai in alto e vidi le sue spalle

vestite già de’ raggi del pianeta

che mena dritto altrui per ogne calle.

Hneď na začiatku najväčšej básne kedy spísanej kresťanom, Danteho Božskej "komédie" sa čitateľ stretáva s desivou scénou: s temným údolím, pokrytým divokou a dusivou džunglou, tak hlbokou a nepreniknuteľnou, že pravé slnečné lúče nemôžu dosiahnuť do jej vnútra. Ocitli sme sa, "nel mezzo del Cammino di nostra vita" ( "v polovici cesty nášho života"), tak hlboko v hriechu, že nemôžeme ani vidieť svoje vlastné ja, Svetlo je nikde.

To je to, čo svätý Ján z Kríža neskôr volal "La noche Oscura" - "temná noc duše." Ale napriek nebezpečenstvám a nástrahám, je tu nádej. Ako svätý Dávid, kráľ, napísal: "Aj keď pôjdem dolinou smrti, nebudem sa báť zlého. Pretože ty si so mnou; prút tvoj a tvoja spoločnosť ma potešuje"

Básnik, tak ľahko, ako si všimne veľmi tmavú džunglu jeho nepokojnej duše a života, zodvihne hlavu, aby sa rovnako zahľadel na horu v diaľave. Od samého začiatku, je totiž Božská komédia dielom nádeje:

Potom, čo som dosiahol úpätie hory,
kde končilo to údolie, ktoré bodalo moje srdce
so strachom, pozrel som sa do výšin,

a videl jeho ramená
červenajúce už sa lúčmi planét
ktoré vedú jednou pravou, alebo každými cestami. (môj preklad)

Tou horou je večná Kalvária, ktorú je každý kresťan schopný vidieť, keby len mal dôveru vo svetlo zhora: "Ecce ascendimus Ierosolymam" ... Boh svetla prináša vykúpenie na hore všetkým, ktorí otvorili svoje oči, uznali vlastnú hriešnosť, vzhliadli k Slnku, a dôverujú v Pána. Tam, na vrchu, stále milosrdná  Bolestná Matka povedie všetky duše k jej milujúcemu synovi, Slnku spravodlivosti, ktoré krvácalo pre nás až do smrti, a otvorilo brány života Najsvätejšej Trojice pre všetkých hriešnych mužov a ženy.