Prečo by niekto mal byť priťahovaný k takémuto bizarnému a hlavy mútiacemu pohľadu? Odpoveď - aby som parafrázoval poznámku Ludwiga Wittgensteina v inom kontexte - je ten, že "obraz teorie nás drží v zajatí." Hypnotizovaní jedinečnými prediktívnymi a technologickými úspechmi modernej vedy, doboví intelektuáli odvodili, že scientizmus musí byť pravda, takže čokoľvek, čo z neho vyplýva - akokoľvek fantastické alebo zdanlivo nesúvislé - musí byť pravdivé rovnako. Ale to je úplná sofistika. Ak nám určitý spôsob štúdia prírody poskytuje vysoký stupeň prediktívnej a technologickej sily, všetko, čo ukazuje, je len to, že tento spôsob je užitočný pre prácu s tými aspektmi prírody, ktoré sú predvídateľné a kontrolovateľné. Ani nám neukazuje, že tieto aspekty vyplňujú a obsahovo vyčerpávajú prírodu, alebo že nie je nič viac v prírodnom svete, než to, čo táto metóda odhalí. Rovnako tak neznamená, že neexistujú žiadne iné racionálne prostriedky skúmania a režimu nazerania, ako sú tieto, zahŕňajúce taktiež empirické predvídanie a kontrolu reality. Predpokladať niečo iné je pochabosť ponechania jednému spôsobu diktovať, čo sa považuje za realitu, skôr než nechávať realitu určiť, aké metódy sú vhodné na jej štúdium. Pokiaľ mi infračervené okuliare na nočné videnie umožňujú vnímať určitú časť sveta pozoruhodne dobre, neznamená to, že už nie je nič viac z tohoto sveta, než to, čo môžem vnímať skrze tieto okuliare, alebo že len metódy výskumu reality obsahujúce nosenie okuliarov sú tie racionálne.
Že skutočne existuje viac vo svete než "vedeckosť" umožnuje vidieť, je zrejmé už z toho, čo bolo povedané. Ale je zrejmým dostatočne, aj z vyslovenia vedy samotnej. Zoberme si túto pasáž Bertranda Russella (ďalšej sekulárnej mysle, úplne nemotivovanej sympatiami k náboženstvu):
Nie vždy je pochopené, ako nesmierne abstraktná je informácia, ktorú teoretická fyzika môže dať. Ona stanoví určité základné rovnice, ktoré jej umožnia vysporiadať sa s logickou štruktúrou udalostí, a pritom ponechá úplne neznámym, aká je skutočná povaha udalostí, ktoré majú štruktúru. Vieme len, vonkajší charakter udalostí, keď sa nám tieto stanú. Nič, v teoretickej fyzike nám neumožňuje povedať niečo o skutočnej povahe akcií. Môžu byť rovnaké ako udalosti, ktoré sa dejú nám, alebo môžu byť prísne nepredstaviteľným spôsobom úplne odlišné. Všetko, čo nám fyzika dáva, sú niektoré rovnice udávajúce abstraktné vlastnosti ich zmien. Ale ako na to, čo sú tie zmeny a z čoho a pre čo - pokiaľ ide o to - fyzika mlčí. (My Philosophical Development, str. 13)
Pod pojmom "vnútorný charakter udalostí," Russell myslí - svet, ktorý (ako sme videli v predošlých častiach) "objektivistický" prístup vedcov vníma s rozpakmi, a ktorému sa eliminačný materialista preto snaží vyhnať úplne - to je, čo najúplnejšie vidíme aj pri Russellovi. V porovnaní s tým, znalosti, ktoré nám fyzika dáva sú tak "mimoriadne abstraktné" - to znamená, fyzika ide tak ďaleko v smere abstrahovať od objektov svojho výskumu čokoľvek, čo nesedí jej kvantifikačnej metóde - že necháva "úplne nepoznaným "čo je vnútorný charakter týchto objektov a čo v skutočnosti sú s výnimkou svojich matematicky definovateľných vlastnosti. A predsa, pretože fyzický svet nie je obyčajnou abstrakciou - sama fyzika predpokladá, že nie je vynálezom mysle, a že môžeme o svete vedieť prostredníctvom vnímania konkrétnej skutočnosti - musia mať nejakú vnútornú povahu. Ak máme vedieť, čo je to vnútorná prirodzenosť, a poznať veci, o ktorých empirická veda mlčí, musíme ísť nad rámec vedy - do oblasti metafyziky a teologie, skutočnej "paradigmy racionality", ako to John Kekches povedal.
Samotný pokus eliminačných materialistov vyhnúť sa metafyzike jednu implikuje v praxi. Ide o filozofické tvrdenie, s výhradou filozofickej kritiky a vyžaduje filozofickú argumentáciu ku svojej obrane.Vzhľadom k tomu, filozof a historik vedy E. A. Burtt uviedol vo svojom klasickom diele - Metafyzické základy modernej fyzikálnej vedy:
Dokonca aj pokus o útek pred metafyzikou sa najskôr umiestní vo forme tvrdenia, ktoré ako vidieť, zahŕňa vysoko významné metafyzické postuláty. Z tohto dôvodu je v pozitivizme prítomné mimoriadne jemné a zákerné nebezpečenstvo [t.j vedeckosť]. Ak sa nemôžete vyhnúť metafyzike, aký druh metafyziky budete pravdepodobne milovať, keď robustne predpokladate, že ste sami oslobodený od všetkých jej nástrah a nepríjemnosti ? Samozrejme je isté, že v tom prípade bude vaša metafyzika vami udržiavaná ako nekritická, pretože sama je vo vlastnom bezvedomí. Okrem toho bude nechávaná ostatným oveľa ľahšie ako vaše ostatné pojmy, pretože bude rozšírená o vniknutia skôr než priame argumenty, V súčasnosti, história myslenia odhaľuje úplne jasne, že mysliteľ, ktorý hanobí metafyziku, nech už je človekom, ktorý rozoberá akýkoľvek dôležitý bod, musí mať metódu, a bude pod silným a neustálym pokušením, aby z tejto metody vykresal metafyziku, teda predpokladá, že vesmír v konečnom dôsledku je takého druhu, že jeho vedecká metóda, je pre jeho poznanie, primeraná a úspešná, ale keďže pozitivistickej mysli sa nepodarilo vyškoliť samu seba v starostlivom metafyzickom myslení, jej snaženia v týchto bodoch budú vyzerať úboho, nedostatočné, alebo dokonca fantasticky. (str. 228-29)
Nemáme inú možnosť, než aby sme sa zapojili do metafyziky a teologie. Jedinou otázkou je, či to budeme robiť dobre alebo zle. Tí, ktorí sa usilujú o vedeckosť predstierajú, že nič z toho nerobia, čo ale skutočne robia (ako to Burtt udáva) je, že si "spravili metafyziku zo svojej metódy." A ako sme videli, ide o naozaj veľmi zlú metafyziku. Iba tí, ktorí sa nevyhýbajú metafyzike - a najmä tí, ktorí do nej nie sú zapojení, zatiaľ čo predstierajú, že sú - to robia správne.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára