štvrtok 2. marca 2017

Zamyslenie na pôst

Ale my katolíci sme sa nenarodili včera. Sme členmi rodiny uctievania, ktorá má 2000 rokov,  premýšľania, sondovania, a cvičenia v dôsledkoch života a smrti Vteleného Slova.

A dôvod, prečo sme tomu venovali toľko času a energie - po pravde povedané - je, že každý z nás môže povedať, že pozná niekoho, kto poznal niekoho, kto poznal niekoho, ktorý poznal niekoho kto videl vzkrieseného Krista. Tak ako si treba pripomínať počas tejto pôstnej doby prípravi na Veľkú noc, nasledujme vieru k základnému svedectvu.

Aj napriek tomu, naša viera nie je orientovaná len spätne. Kristus nás uistil, že Duch pravdy nás bude viesť stále k celej pravde. Zásoba viery je pevná, biblický kánon je uzavretý. Cirkevné učenie sa nezmení, ale čo bude rásť - čo sa musí rásť, alebo zomrieť - je náš údiv nad netušenými a pozoruhodnými dôsledkami toho, čo sa stalo s ľudstvom pred 2000 rokmi a ako to je rozhodujúce pre pochopenie súčasnej situácie.

V skutočnosti, katolíci žijúci 20.000 rokov od teraz sa budú môcť na nás pozrieť a s kľudným svedomím môcť uvažovať o nás ako o katolíkoch. A budú mať pravdu. Ľudstvo sotva začalo hlbšie chápať zmysel svojho života, Krista, smrti a vzkriesenia, aj keď tieto udalosti zásadne zmenili stav človeka raz a navždy.

Predstavte si len všetky zmeny, ku ktorým došlo v posledných dvoch tisícročiach a predstavte si všetky zmeny len v posledných niekoľkých desaťročiach! Tak závratné sú tieto zmeny, že  je lákavé si myslieť, že nič netrvá večne, že nič nezostáva.

Ale my, ktorí sme členmi veľkej katolíckej rodiny, vieme, že jedná vec  je istá. Ak by sme sa mohli prepraviť  v čase o 20,000 rokov, povrchné zmeny by boli nepredstaviteľné. Ale bola by tam jedna vec, ktorú by sme mohli ľahko rozpoznať. Ak by sme sa vydali hľadať  katolícku Cirkev - či už skrytú vo futuristickej katakombe alebo vo veľkej týčiacej katedrále - našli by sme tam vyznanie viery a omšu, ktorá by sa podstatne nezmenila

A dôvod, prečo by sa nezmenila je ten, že ona nie je len ďalšou historickou udalosťou, slávená a pripomínaná na chvíľu, až kým nevybledne príliš ďaleko do minulosti, aby nadalej udržala náš záujem. Je to centrálna oživujúca sila v ľudskej histórii. Iba zvnútra eucharistického porozumenia môže svet sám o sebe byť skutočne pochopený.

Vo svojom najhlbšom jadre každá svetová  udalosť v histórii predstavuje neohrabanú odpoved padlého ľudstva na otázku Ježiša, ktorú sa opýtal svojich učeníkov: "A za koho ma pokladáte vy?" (Marka 8:23)  Môžeme sa naladiť na televízie a zistiť, ako ošumelo odpovedáme na túto otázku a aký neporiadok ľudstvo vyťažilo v poslednej dobe z daru slobody a  zistíme, ako bola táto sloboda vždy zamýšľaná byť dôstojne žitá na eucharistickom oltári.

Je to odkiaľ vychádza Slovo  - uložené v srdciach obyčajných veriacich - svedčiace o tom, čo pápež Pavol VI vyhlásil v roku 1970: "Ježiš Kristus je počiatok i koniec, alfa a omega. , .veľký skrytý kľúč k ľudskej histórii. "

Ľudská história po Nanebovstúpení by zahŕňala (v slovách najjemnejšieho  teológa našej doby) recipročné zdôraznenie  Áno a Nie Kristovi. Ak sa naše áno Kristovi prehlbí a zosilní  v reakcii na dnes zdôraznované Nie, budeme potrebovať trvalú výživu, ktorú môže poskytnúť  Eucharistia.

Eucharistická liturgia je tiež miesto, kde sa spájame s našimi predkami a ideme spolu celú cestu späť až ku Ježišovej poslednej večeri s  jeho učeníkmi  na prvý Pesach v Egypte i mimo nej. Spolupatrične vpred. Omša  je predzvesťou mesiánskeho slávenia a oslavy, ktorú budeme oslavovať, keď pristúpime k Bohu a vstúpime slobodne do jeho trojedinného Božieho života.

Keby sme mohli vidieť tajomstvo našej viery a úplnú jedinečnosť katolíckej cirkvi očami, ktoré sa nestali otupenými na krásy druhého kvôli dlhej známosti, naša vďačnosť za nezaslúženú výhodu, byť katolíckymi kresťanmi by ožila.

A naša radosť sa môže stať svetlom v okruhoch tmy, ktoré môžu viesť k objavovaniu, s Gilbertom Keith Chestertonom, ako oveľa väčšia je  katolícka cirkev vo vnútri, než sa zdá navonok.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára