Bohužiaľ, iné menej zodpovedné použitie novej kozmológie sa objavilo na populárnej úrovni. V tomto kontexte výraz "nová kozmológia" sa vzťahuje na voľne prepojenú sieť ateistickej spirituality, ktorá bezdôvodne používa pokroky v kozmológii, aby podhodnotila hlavné doktríny kresťanskej viery. Hovorím "bezdôvodne", pretože neexistuje žiadny skutočný dôkaz nových kozmologických teórií, ktorý by podhodnotil tieto doktríny, a pretože všetky kritické postoje proti kresťanskej doktríne boli nastolené dlho pred objavmi 20. storočia, ktoré sú dovolávané ako základ kritiky.
doktrína Cirkvi
"Veríme, že Boh stvoril svet podľa svojej múdrosti. Nejedná sa o výtvor akejkoľvek nutnosti čohokoľvek, ani slepého osudu alebo náhody. Veríme, že vychádza z Božej vôle; chcel, aby sa jeho stvorenia podieli na jeho bytí, múdrosti a dobrote: "Pre vás stvoril všetky veci, a z jeho vôle existujú a boli vytvorené." Preto žalmista volá: "Ó, Pane, ako rozmanité sú tvoje diela! V múdrosti si robil všetky "; a "Pán je dobrý pre všetkých, a jeho súcit je nad všetkým, čo urobil."
- Katechizmus Katolíckej cirkvi, č 295
Najzákladnejší krok novej kozmologickej spirituality je depersonalizácia Boha. Neexistuje žiadny "tvorca" v tejto duchovnosti, nikto so žiadnou vôľu alebo zámerom vytvoriť, ale len slepá sila, ktorá sa zdá prenikať väčšiu časť vesmíru skôr než nad nou ako stvoriteľ transcendentovať.
Tam, kde je Boh odosobnení, sám vesmír sa stáva zosobneným. Okrem materialistov preto upriamime pozornosť aj na novopohanov uctievajúcich tzv. prírodné duchovno tiež zabalené v hábe slovanského zbratania.
ako poznamenal Chesterton: "Práve tak ako sa starovekí Gréci stali neprirodzenými uctievaním prírody, stali sa nemužnými uctievaním človeka."
a doplnil
„Ako vysvetlenie sveta má materializmus istý druh bláznivej jednoduchosti. Má iba kvalitu argumentu šialenca; v tom istom čase máme z neho pocit, že všetko zahŕňa a pocit, že všetko vynecháva. … Rozumie všetkému, ale nezdá sa mu, že všetko je hodné porozumenia. Jeho kozmos môže byť kompletný, čo sa týka každej nite a ozubeného kolieska, ale aj tak je jeho kozmos menší ako náš svet.“
Ide o variantu panteizmu. Evolúcia ako "vyvíjajúca sa múdrosť samotného stvorenia," vyzerá ako nový názov pre boha, či je hybnosťou, ktorá nás tlačí do nového spôsobu videnia alebo nás "vábi" do novej budúcnosti. Zdá sa, že tu nie je žiadny rozdiel, či niekto hovorí o Bohu alebo vesmíre. Uisťovania, že to nie je panteizmus sa zdajú nepresvedčivé, pretože neexistuje žiadny spôsob na odlíšenie Boha od jednoduchého rysu vesmíru (v ateistickom vedeckom panteizme), alebo prírody (prírodné duchovno) bez ohľadu na to, ako všadeprítomne, je prítomným.
Nájdenie perspektívy
Ako hodnotiť túto spiritualitu? Odvolania vedeckej kozmológie 21. storočia slúžia len na zamaskovanie skutočnosti, že v nich neexistuje absolútne nič nové, ale len zjednodušenie a popularizácia starších odrôd gnosticizmu a panteizmu (napríklad nájdené v dielach 17. storočia holandského filozofa Benedikta de Spinoza), materializmus (stoické učenie o "duchu") a kritiky kresťanstva 19. storočia ako "mýtu" (myslím Celsus v druhom storočí a David Strauss v 19.storočia).
Pustili do nej svoju vlastnú verziu neopohanstva, karikatizujúc popri tom základne kresťanské doktríny, títo autori ponechali v predpeklí (limbu) niektoré z najcennejších záväzkov, ktoré tieto doktríny zastupujú. Odmietnutie doktríny absolútne transcendentného Boha, ktorého voľný akt stvorenia je zdrojom všetkého ostatného, zbavilo všetku realitu slobody, vrátane ľudských bytostí. Tým sa za sebou nechala náuka o úplne slobodnom a transcendentálnom tvorcovi, ale zanecháva sa aj doktrína, že taký tvorca mohol, v rovnako voľnom akte, transcendentovať svoju vlastnú transcendenciu, ako tomu bolo, a vyprázdniť seba, aby prišiel medzi nás, ako jeden z nás.
Ježiš, ako stelesnené Slovo stvorenia, nie je mýtus, ale tajomstvo božej lásky prejavenej v dejinách. Ak vstal z mrtvych potom, čo dal svoj život z lásky, je to táto láska, ktorá je ubránená a triumfálna a ktorá volá všetko stvorenie k tomu žiť a rásť vo svojej slobode. Hoci jazyk lásky môže zostať ako pozostatok kresťanskej doktríny aj v novej kozmológii, už nemá žiadnu základnu, pretože nie je ponechaný nikto, v novej kozmológii, kto môže učiniť voľný pohyb, milujúcu obetu v ktorej svet je zároveň stvorený aj vykúpený. Nová kozmológia opúšťa práve tie pravdy, ktoré sú jediným základom pre vyhlásenie, že daleko od neosobných síl, ktoré využívajú stvorenie pre vlastnú potrebu sebauvedomenia, Boh vládne ako konečné tajomstvo lásky a slobody vo vesmíre, teraz a navždy.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára