Alica v krajine Amoris Laetatia- píše katolícka profesorka a odborníčka na biblickú gréčtinu Anna Silvas

Všeobecné obavy

Vyryté na kamenných doskách prstom živého Boha (Ex 31:18, 32: 1 5), päť "slov" proklamovaných pre ľudstvo pre všetky veky: " Nezosmilníš" (Ex 20:14), a: "Nepožiadaš manželku blížneho svojho" (Ex 20:17).

Náš Pán sám prehlásil: "Kto prepustí svoju manželku a vezme si inú, cudzoloží proti nej (Mk 10:11).

A apoštol Pavol zopakoval jazykom: "Bude nazvaná cudzoložnicou, ak žije s iným mužom, zatiaľ čo jej manžel je živý" (Rim 7: 3).

Ako ohlušujúcim je teda neprítomnost výrazu "cudzoložstvo," ktoré  úplne chýba v slovníku "Amoris Laetitia". Namiesto toho  tam máme niečo s názvom "" nepravidelné "únie", alebo "nepravidelné situácie", s ""nepravidelné"" v dvojitých  úvodzovkách, ako keby sa chcel autor dištancovať ako od  priveľmi  prísneho aj od tohto pomenovania

"Ak ma miluješ," hovorí náš Pán, zachovávaš moje prikázania (Jn 14:15), evanjelium a listy Jána opakujú  toto napomenutie nášho Pána rôznymi spôsobmi. To znamená, že nie, že naše konanie je odôvodnené a ospravedlniteľné z hľadiska  našich subjektívnych pocitov, ale skôr náša subjektívna dispozícia je uskutočnená v našom správaní, to znamená, v akte poslušnosti. Bohužiaľ, ako sa pozeráme do Amoris laetatia, zistíme, že "prikázania" rovnako ako aj poslušnosť úplne v slovníku Amoris Laetatia absentujú.  Namiesto toho tam  máme niečo, čo sa nazýva "ideály", ktoré sa  opakovane objavujú v celom dokumente.

Ostatné kľúčové slovo, ktoré mi chýba v jazyku  tohto dokumentu je bázeň  Pánova.  Bázeň zo suverénnej  reality Božej, ktorá je počiatkom múdrosti, jeden z darov Ducha Svätého pri birmovaní. Ale v skutočnosti tento svätý strach už dávno zmizol z obrovského rozmachu moderného katolíckeho diskurzu. Je to semitský idiom pre "eulabeia" a "Eusébia" v gréčtine, alebo v latinčine, "Pietas" a "religio," vlastný  duch náboženstva.

Ďalší register jazyka viery, ktorý chýba v "Amoris Laetitia" je večná spása. Neexistujú  žiadne nesmrteľné duše, potrebujúce večnú  spásu, ktoré možno nájsť v tomto dokumente! Je pravda, že večný život" a "večnosť" sú spomínané vo nn. 166 a 168 ako zdanlivo nevyhnutné "naplnenie" osudu dieťata, ale bez náznaku, že niektorý z imperatívov milosti a boja, skrátka večnej spásy, sa podieľajú na jej získaní

Prečo vlastne takáto verbálna hutnosť, spolu  260 strán, viac ako trojnásobok dĺžky "Familiaris consortio" Jána Pavla II.? To je určite  pastoračná nezdvorilosť. Napriek tomu  František chce "aby každá časť "bola  "čítaná  trpezlivo a starostlivo" (č. 7). No, niektorí z nás to urobili. Všeobecne považujem Františkov 'diskurz, nielen u nás, ale všade inde,  za plochý  a jednorozmerný, žiadna hblka ležiace na hlbke nabádajúca nás na uvedenie do hlbín.

Jednou z najmenej príjemných stránok "Amoris Laetitia" sú časté  netrpezlivé zlozvyky tzv. "naloženia viny," lacné-zábery, ktoré znižujú tón  prejavu. Mnohé z nich sú tiež často mätúce, pokiaľ ide o zmysel týchto pripomienok. Napríklad v neslávne známej poznámke pod čiarou 351, "spovednica nesmie byť mučiareň." Mučiareň?

V ďalšom príklade, vo n. 36 sa hovorí: "Prezentovali manželstvo takým spôsobom, že jeho jednotiaci význam, jeho volanie k rastu v láske a jeho ideál vzájomnej pomoci sa ocitol v tieni takmer výlučného trvania na povinnosti plodenia".

Každý, kto je  oboznámený s vývojom cirkevnej  náuky o manželstve, vie, že manželské  dobrá získali veľkú obnovu v pozornosti a opatere prinajmenšom  už od "Gaudium et spes" 49, s históriou siahajúcou niekoľko desaťročí naspäť.

Pre mňa sú tieto impulzívne, nepodložené tvrdenia nehodné toho, čo by mala byť dôstojnosť a vážnosť v apoštolskej exhortácii.

Vo n. 121, 122, máme dokonalý príklad nevyrovnaných  kvalít Františkovho diskurzu. Spočiatku opisuje manželstvo ako "vzácne znamenie" a ako "obraz Božej lásky k nám", počas niekoľkých riadkov sa toto zobrazovanie Krista a jeho Cirkvi  stáva
"obrovským bremenom"  ukladaným na manželov. Túto frázu použil už predtým vo n. 37. Ale kto kedy očakáva náhlu dokonalosť v manželstve, ktoré nebolo  koncipované   ako celoživotný projekt rastu vo vzájomnej sviatosti?

Františkov 'jazyk emócií a vášní (nn. 125, 242, 143, 145) vďačí len za veľmi málo cirkevným otcom alebo expozítore duchovného života vo veľkej katolíckej  tradícii, ale skôr  mentalite populárnych médiách. Jeho jednoduché  zjednotenie erosu a sexuálnej túžby vo n. 151 podlieha  sekulárnemu pohľadu na ňu, a ignoruje  "Deus caritas est" pápeža Benedikta XVI., ponorenú v zamyslenej expozícii tajomstvo erosu, agapé a kríža.

Jedným z trámov podopierajúce nejednoznačné pojmy n. 243 a n. 246 je pohľad, z ktorého  vyplýva, že to je chyba Cirkvi, alebo niečo kvôli čomu musí byť Cirkev úzkostlivo ospravedlňujúca, ked  jej členovia slobodne vstúpia do objektívne cudzoložných zväzkov, a tým sa vylúčia z Eucharistie. To je riadiaca myšlienka, ktorá prestupuje celý dokument.

Niekoľkokrát  listujúc týmto dokumentom som sa zastavila a uvažovala: "Nepočula som o Kristovi po celú večnosť" Až príliš často sme vystavení dlhým plochám domácky tkaných blahosklonných rád, ktoré by mohli byť vyjadrené akýmkoľvek svetským novinárom bez viery, druh vecí, ktoré možno nájsť na stránkach Riders Digest

Je pravda, že niektoré náuky Cirkvi sú robustne potvrdené, napr. proti manželstvám rovnakého pohlavia (n. 52) a polygamii (n. 53), o rovnosťi žien  (n. 56) a potratov (n. 84);  sú tam výroky o nerozlučiteľnosti manželstva (č. 63),  a potvrdenie   "Humanae vitae" (nn. 68, 83), právo každého dieťaťa na matku a otca (nn. 172, 175), dôležitosť otcov (nn. 176, 177). Dokonca si môžete občas nájsť poetickú myšlienku, ako je "pohľadom" kontemplatívny lásky medzi manželmi (nn. 127-8), alebo dozrievanie dobrého vína ako obraz zrenia manželov (č. 135).

Ale všetka tá chvályhodná doktrína je narušená celkovou rétorikou exhortácie a povahou samého pontifikátu. Tieto výroky katolíckej náuky sú vítané, ale je potrebné si klásť otázku, či  majú  väčšiu váhu v plynutí  a vieroučnej nepravidelnosti   súčasnej úradujúcej Svätopeterskej stoličky? Som tu smrteľne vážna. Môj inštinkt je, že ďalšie pozície ohrozujúce sa rozpadať, bude otázka rovnako pohlavného "manželstva". Ak je  možné zostrojiť odôvodnenie ospravedlnujúcich stavov objektívneho cudzoložstva, na základe rozpoznania "konštruktívnych prvkov v týchto situáciách doteraz zodpovedajúcich učeniu Cirkvi o manželstve" (č. 292), "pokiaľ tieto zväzky dosiahnú  určitú  stabilitu, sú právne uznané, vyznačujú sa hlbokou náklonnosť a zodpovednosťou za ich potomkov "(č. 293) atď., ako dlho môžete odložiť použitie presne rovnakých liniek  alebo dôvodov pre  partnerstvo osôb rovnakého pohlavia? A áno, môžu byť zapojené deti, ako dobre vieme z gay agendy. Už [kardinál Christoph Schönborn], na ktorého hermeneutike  stojí AL ​​ to pomenoval ako "vývoj náuky", Františkove odkazy nás "vyvíjajú" na potenciál pre "dobré"   "v nepravidelných zväzkoch".

Čítanie kapitoly osem

A všetko, čo bolo doposiaľ naznačené, prišlo do popredia  v ôsmej kapitole. Uvažovala som, či mimoriadna rozvláčnosť prvých siedmich kapitol nás chcela otupiť, než sme prišli na túto zásadnú kapitolu a nachytať nás nepripravených. Pre mňa je celé znenie  kapitoly osem  problematické, a to nielen n. 304 a poznámka pod čiarou n.351. Akonáhle som bola s knihou hotová, pomyslela som si: Jasné ako zvon: František chcel nejakú formu návrhu kardinála  Kaspera a to už od samého začiatku. Tu to je. Kasper vyhral. To všetko vysvetľuje stručné poznámky Františka na konci synody, keď odsúdil úzkoprsých "farizejov" - zrejme tých, ktorí by  rušili výsledok podľa jeho agendy.

"Farizeji"? Povrchnosť jazyka! Boli to modernisti, a to spôsobom, judaizmu, majstri desať tisíc odtieňov -  tí, ktorí húževnato potvrdili prax rozvodu a nového manželstva. Skutočnými analógmi  farizejov v celej tejto záležitosti sú Kasper a jeho spojenci.

Slová n. 295 na základe pripomienok  Jána Pavla II.  o  "zákone gradualnosti" vo "Familiaris consortio" 34, sa mi zdajú byť  jemne zradné a koruptujúce. Pretože sa snažia spoluzúčastniť  osobu Jána Pavla na podpore presne tej situačnej etiky, voči ktorej  Svätý pápež poskytol  všetku svoju milujúcu pastoračnú  inteligenciu a energiu oponovať. Vypočujme si, čo svätý Jána Pavol II. skutočne hovorí o zákone gradualnosti:

"Zosobášení ľudia ... však nemôže pozerať na  morálny zákon ako na púhy ideál, ktorý sa  má dosiahnuť do budúcnosti :. Musí sa zohľadňovať  ako príkaz Krista Pána na prekonanie ťažkostí prostredníctvom stálosti. A tak to, čo je známe ako" zákon  gradualnosti "alebo postupnosti nemožno stotožňovať s 'gradualnosťou zákona", ako keby tam boli rôzne miery alebo formy prikázaní Božieho zákona pre rôznych  jednotlivcov a situácie. v Božom pláne, všetci manželia a manželky sú povolaní v manželstve k svätosti ".

Poznámka pod čiarou 329 tiež predstavuje ďalšiu skrytú korupcii. Cituje pasáž "Gaudium et spes" 51, ktorý sa týka intimity manželského života. Ale v nerozpoznaní pikla  je umiestnená do úst rozvedených a znovuzosobášených. Takéto obmeny iste ukazujú, že referencie a poznámky pod čiarou, ktoré sú v tomto dokumente urobené,  hovoriace o nosení neúnosných  ťažkých bremien, musia byť riadne overené.

Už vo n. 297, vidíme, že zodpovednosť za "nepravidelné situácie" bola presmerovaná na rozlišujúcih  pastierov. Krok za krokom jemným argumentami  sa definitívne postuluje konkrétny  program. N. 299 si kladie otázky, ako "súčasné formy vylúčenia v súčasnosti praktizujúce" možno prekonať, a n. 301 zavádza myšlienku "rozhovoru s kňazom na vnútornom fóre". Už tu možno rozpoznať, kam smerujeme

Tak dôjdeme ku n. 301, ktorý upustil od kamuflážneho spôsobu, ako sme zostúpili  do víru "poľahčujúcich  faktorov". Tu sa zdá, že "Stará Cirkev " bolo konečne nahradená "peknou novou Cirkvou": v minulosti sme si mohli myslieť, že ľudia žijúci v "nepravidelných situáciach" bez pokánia boli v stave smrteľného hriechu; Teraz však nemusia  byť v stave smrteľného hriechu. Koniec koncov,  milosť posväcujúca odteraz môže pracovať pre nich.

To je potom vysvetlené prostredníctvom  prebytku čistého subjektivizmu, že "subjekt môže dobre vedieť pravidlo, napriek tomu má veľkú ťažkosť  pochopenia  jeho inherentnej hodnoty". Tu je nastolená poľahčujúca okolnosť, ktorá prebíja všetky poľahčujúce  faktory.   Môžeme na tomto videní, teraz  ospravedlniť  pôvodnú  závisť Lucifera, pretože mal "veľkú ťažkosť v chápaní" "vnútornej  hodnoty" o transcendentnej Božej majestátnosti? Na tomto mieste mám pocit, že sme ako katolíci  stratili všetku oporu a spadli  ako Alenka do paralelného vesmíru, kde nič nie je také, ako sa zdá byť.

Nasleduje séria citácií z St Tomáša Akvinského, ktoré nie som spôsobilá komentovať, s výnimkou povedania toho že, samozrejme, ich riadna  kontextualizácia je veľmi potrebná. N. 304 je vysoko technická  apologia morálnej  kazuistiky, vyargumentovaná  výlučne vo  filozofických termínoch  bez náznaku Krista alebo viery. Človeka  nenapadá iné ako to, že to bolo dodané inou rukou. Nie je to Františkov štýl, aj keď to je jeho viera.

Širšie dôsledky "Amoris Laetitia"

Vážne ťažkosti, ktoré predpokladám, môžu pre kňaza vyplývať najmä zo vzájomne zrážajúcich sa interpretácii medzier diskrétne zasadených v priebehu  "Amoris Laetitia".

Čo urobí  nový, mladý  kňaz, ktorý dobre informovaný, chce tvrdiť, že  rozvedení a znovuzosobášení  v žiadnom prípade nesmú byť prijatý ku  svätému prijímaniu, zatiaľ čo jeho nadriadený  má politiku "sprievodu", ktorá naopak predpokladá, že budú  môcť. Čo urobí  farár s podobným pocitom vernosti, ked sa  jeho biskup a diecéza rozhodnú pre viac liberálnu politiku? Čo sa stane, ked sa jedna oblasť biskupov  vo vzťahu k inému regiónu biskupov, ked sa  každá sada biskupov  rozhodne rozlične, ako rozšíriť a rozdeliť "nuansy" tejto novej doktríny, takže v najhoršom prípade to, čo je považované za smrteľný hriech na  jednej strane hranice, je "sprevádzane" a tolerované na druhej strane hranice? Vieme, že sa to už deje, oficiálne, v niektorých nemeckých diecézach a neoficiálne v Argentíne, a dokonca aj tu v Austrálii, po celé roky, pretože môžem zaručiť existenciu tejto praxe z mojej vlastnej rodiny.

Taký výsledok je tak otrasný, že bol označený profesorom teologie, mojim kamarátom, tiež ženatým mužom, ako kolaps katolíckeho  kresťanského  príbehu. Ale samozrejme iné aspekty cirkevného a spoločenského zhoršenia nás tiež priviedli k tomuto neštastnému  bodu: zmätok pseudo-obnovy v Cirkvi v posledných niekoľkých desaťročiach, necitlivo hlúpa politika inkulturácie prispôsobovania doktríny na vykorenenú  západnú kultúrú militantného sekularizmu, postupná erózia manželstva a rodiny v spoločnosti, tým väčší útok na cirkev zvnútra než zvonka, nad ktorou   pápež Benedikta tak bedákal, dlhé zblúdenia niektorých teológov a laikov v otázke antikoncepcie, desivé sexuálne škandály, nespočetné  príležitosti na  svätokrádež, strata ducha liturgie, ďalej len "de facto" vnútorné rozkoly v celej rade závažných otázok a prístupov, tenko zastierajúce   zdanie "de jure" jednoty Cirkvi, vzory hlbokej duchovnej a morálnej disonancie spoločne vystupujúce  pod potrhaným názvom "katolícky" v týchto dňoch. A my sa divime, že Cirkev je v oslabenom stave a bledne do neviditeľnosti?

Mohli by sme tiež sledovať dlhú diachronickú líniu predchodcov AL. Milujem historiu,  vidím, že tento dokument bol ovocím  určitého  vývoja druhého tisícročia v západnej cirkvi. A stručne poukázať najmä na dva: ostro dialektická  a dualistická  forma tomismu rozvíjaná  medzi jezuitmi v 16. storočí, a v tejto súvislosti, ich rozpracovanie kauzistického chápania smrteľného hriechu v 17. storočí. Umenie kazuistiky (moja poznámka - odsúdená pápežom Klementom XI.)  bolo nasledovaným v novej kategórii posvätnej vedy, v ktorom, zdá sa, ide vždy o  zásuvne pravidlo výpočtu ako umne pendlovať a  odhadnúť minimálnu vinu nevyhnutnú , aby sa zabránilo pripočítaniu smrteľného hriechu - technicky v každom prípade. Aké duchovné ciele! Aké duchovné vízie! V súčasnej dobe, kazuistika stvorila  svoju škaredú hlavu v novej podobe situačnej etiky a "Amoris Laetitia", úprimne povedané, je jej plná - aj keď bola výslovne odsúdená svätým Jánom Pavlom II v encyklike "Veritatis Splendor"!

Konečne sa dostávame k zásadnému n. 305. To začína hned s dvoma  "naložiť vinu" karikatúrami, ktoré sa opakujú v celom dokumente. Nová doktrína, ktorú  František spomínal už  skôr sa teraz opakuje a znovu potvrdzuje: človek môže byť v objektívnej situácii smrteľného hriechu - lebo to je to, čo sa hovorí - a stále žije a rastie v Božej milosti, všetci "pri prijímaní pomoci cirkvi", ktorá ako  neslávne známa poznámka pod čiarou 351 prehlasuje, môžu zahŕňať "v niektorých prípadoch", ako spoveď tak aj sväté prijímanie. Som si istý, že teraz sú  mnohí, ktorí sa  usilovne pokúšajú
"interpretovať" všetko v súlade s "hermeneutikou kontinuity", aby preukázali  harmóniu, predpokladám, s tradíciou. Ja len dodám , že v tomto n. 305, František cituje sám seba hned štyri krát.

V skutočnosti sa zdá, že Františkom 'najčastejšia citovaná referencia v "Amoris Laetitia" je on sám, a to samo o sebe je zaujímavé.

Vo zvyšku kapitoly František mení taktiku. Urobí   priznanie, že jeho prístup môže zanechať"priestor pre zmätok" (č. 308). K tomu  odpovie s diskusiou o "milosti." Na samom začiatku v  n. 7 vyhlásil, že "každý by mal cítiť vyzvaný kapitolou  osem." Áno, my sme, ale nie úplne v blitheovom heuristickom  zmysle, ktorý má na mysli. František sa otvorene priznal v časovej minulosti, že on je ten typ človeka, ktorý miluje robiť "bodrel"? No, myslím, že môžme pripustiť, že to určite dosiahol.

Poviem vám  niečo o trochu zamĺknutom  a opatrnom priateľovi, ktorý sa vyjadril, než  bola  apoštolská exhortácia  publikovaná: "Ó,  dúfam, že sa vyhýba dvojznačnosti." No, myslím, že aj pri najzbožnejšom  čítanie "Amoris Laetitia" nemožno povedať, že  sa vyhol  dvojznačnosti. Ak chcete použiť Františkové vlastné  slová, "panuje neistota a nejednoznačnosť" (č. 33). Ak sme postavený do postavenia   nemožnéj situácie kritiky dokumentu   bežného magistéria zvážte, či v "Amoris Laetitia" František sám  neobchádza autoritu magistéria tým, že dezinterptretuje magistérium pápeža Jána Pavla, zvlášť "Familiaris consortio" a "Veritatis Splendor". A je aj  výzvou pre mnohých z vás, aby si triezvo prečítali encykliku "Veritatis Splendor", presnejšie nn. 95-105, až  k záveru, že existuje hlboký nesúlad medzi touto encyklikou a touto apoštolskej exhortáciou. V mojich mladších rokoch,  ešte pred AL má sužoval  hlavolam: ako môžte byť poslušní ku neposlušnému? Pretože  pápež je tiež je povolaný k poslušnosti – vskutku,   nadovšetko.

Záver reči

Svätý Bazilej  má veľkú kázeň na text: "dávaj si pozor na seba a stráž svoju dušu usilovne" (Dt 4: 9).  Cirkevní  Otcovia majú niekoľko príbehov, v ktorom mladý mních upevnuje svoju večnú spásu skrze heroickú tichosť jeho poslušnosti voči  vážnym  nedostatkom opáta. A nakoniec  prinesie pokánie  a spasenia  aj pre opáta.  Nesmieme nechať sa zlákať do akejkoľvek reakcie nezvratného  nepriateľstva voči Františkovi, aby sme sa stali súčasťou hry diablovej. Tohto   Svätého Otca  musíme ctiť  a niesť v láske a modliť sa za neho. S Bohom nie je nič nemožné. Kto vie, či Boh  Jorge Maria Bergoglia neumiestnil  do tejto polohy s cieľom nájsť dostatočný počet modllitebníkov  za spásu jeho duše?

Všimla som si, že kardináli Sarah a Pell mlčia. Koľko múdrosti  v tom môže byť v súčasnej dobe. Medzitým, tí, ktorí majú zodpovednosť o riadenie Cirkvi, budú musieť vykonať praktické dispozície vo vzťahu k problémovým bolehlavom "Amoris Laetitia". Po prvé, v naších mysliach, by sme nemali mať žiadne  pochyby o tom, že učenie evanjelia je, a vždy bude. Je zrejmé, že bez ohľadu na stratégiu tlače na oficiálne vysvetlenia premietanej pastoračnej praxe, ktorá môže byť navrhnutá, musí byť spochybnovaná. Zvlášť vyzývam na to biskupov. Niektorí z vás môžu nájsť sami seba vo veľmi ťažkých situáciách, takmer volajúcich po prednostiach mučeníka. Ste pripravení na šľahanie, obrazne povedané, ktoré môžte utržiť? Dala by sa samozrejme zvoliť iluzórna bezpečnosť konvenčnej povrchnosti a povrchnej dobrej nálady, veľké pokušenie duchovných  ako  mužov pôsobiach v kolektívoch.  Časy sú vážne, možno oveľa závažnejšie, než tušíme. Sme  podrobovaný  skúške. "Pán je tu. Volá vás".