Určiť presný význam pastoračného vedenia Amoris Laetitia (AL) pre udeľovanie svätého prijímania nie je najväčšia kríza, ktorej čelí Cirkev. Amoris Laetatia je zamotaná do stáročia trvajúceho boja so subjektivizmom, ktorý sa snaží nastoliť prvenstvo súkromného úsudku ako efektívnu normu pre kresťanský život. Žiadna odozva na dubia kardinálom "nemôže vyriešiť úplne túto krízu, preto, lebo Amoris Laetatia ju nespustila." A okrem toho, spor teraz dosiahol štádium, že otázkou pred nami je autentický výklad bežného Magistéria Cirkvi, nie význam nariadení nachádzajúcich sa v menších pastierskych listoch jednotlivých pápežov a biskupov.
Útok subjektivizmu na evanjelium je zakorenený nielen v reformácii a jej "súkromnej" interpretácii Písma, ale tiež v následnom individualizme a relativizme, ktoré sa stali charakteristickými pre moderný a postmoderný Západ. Je to rovnaký omyl, ktorému čelil už kardinál Newman v 19. storočí. Hoci Newman skvele bránil svedomie, trval na tom, že jeho jediný oprávnený súkromný úsudok bol akt prijatia Cirkvi ako učiteľky viery, po ktorom bolo nutné byť poslušným voči hlásaniu evanjelia z jej strany.
Potvrdzoval starú apoštolskú pravdu, že v svedomí, rovnako ako v živote, stojíme pred Bohom spolu s Kristom a Cirkvou, nie sami. V 20. storočí subjektivizmus metastázoval medzi katolíkmi a inými kresťanmi, odizoloval mnoho hlavných protestantských denominácií o ich svedectvo a členstvo a viedol ku katastrofálne nesprávnej interpretácii Druhého vatikánskeho koncilu (takzvanej "hermeneutickej diskontinuity"). Humanae Vitae (HV) bol predel, samozrejme, a falošná morálna teológia získala popularitu od tej doby napred.
Pápeži Ján Pavol II. a Benedikt XVI pracovali po celú dobu svojich pontifikátov na riešení chýb subjektivizmu s minimálnou ráznou výpovedou, uprednostnovali opatrné, jasné a konzistentné potvrdzovania viery, ktorá prezentovala autentický duch Druhého vatikánskeho koncilu. Pri spätnom pohľade sa zdá, že sa pokúšali trpezlivo zmieriť Cirkev a vyviesť nás pokojne von zo zmätku.
Urobili významný pokrok medzi mladšou generáciou angažovaných katolíkov a aspoň v Amerike aj mladším klérom. Nemali však vyhrať nad množstvom starších stúpencov subjektivizmu medzi teológmi, duchovenstvom a biskupmi. Tak vstúpila do 21. storočia Cirkev ako silnejšia, ale s nevyriešenými problémami. To je zastrešujúci kontext pápeža Františka, dvoch synod a Amoris laetitia.
Už existujúci boj o subjektivizmus vysvetľuje, ako zopár nejasných pasáží v jednoduchom pápežskom napomenutí bolo vzatých ako odôvodňujúce zásadné zmeny v cirkevnej viere a praxi. V opačnom prípade by pasáže boli interpretované a pastoračné problémy vyriešené v kontinuite so všetkým, čo bolo predtým.
Namiesto toho vidíme snahu podporovať postupy týkajúce sa manželstva a morálky - bez ohľadu na zámery tlmočníkov - v zhode so subjektivizmom už odmietnutej morálnej teológie za posledných päťdesiat rokov. Zvlášť ohrozené sú pravdy, že:
1) Evanjelium učené Cirkvou je realistickou normou správania, skôr než len sprievodcom, alebo ideálom;
2) za všetkých okolností dáva Boh milosť žiť podľa normy evanjelia;
3) platné manželstvo je trvalé, a
4) manželstvo, svedomie, a Najsvätejšie Sviatosti sú kristologické a cirkevné skôr než výhradne súkromné.
Vieme z krízy okolo Humana Vitae, čo sa bude diať ďalej. Akonáhle je falošná prax verejne povolená alebo nariadená, stane sa takmer nemožným povolať pomýlených biskupov, kňazov, teológov a veriacich späť k vernosti aj napriek cieľavedomému pastoračnému úsiliu trvajúcemu desaťročia.
Podľa definície, kňazi a biskupi potvrdzujúci pravdy viery budú podseknutý, pretože nebudú môcť poukázať na jednotu viery a praxe. Bude snaha tvrdiť, že nepresné či falošné výklady evanjelia sú v súlade s autentickým učiteľským úradom, ktoré predstavujú skutočný "vývoj", "obnovu" alebo "ducha" katolíckej viery. Aby boli úspešné, budú tieto snahy potrebovať marginalizovať kritikov a uchýliť sa k očierňovaniu (napr., "Farizeji", "nostalgický," a "rigidný"), alebo označiť ich ako nelojálnu menšinu.
Maltskí biskupi a iní, nezávisle na sebe, už prekročili text Amoris Laetatia, aby presadili, že terajšie učenie cirkvi schvaľuje, že tí "v mieri" so svojim svedomím (situácia nie je obmedzená len na "znovuzosobášených") môžu byť prijatý ku svätému prijímaniu. Takto, ako tvrdia, naplnajú pápežove "skutočné" zámery Amoris laetatia a ponúkajú jediný autentický výklad katolíckej viery. Z toho vyplýva, niekde aj výslovne uvedené, že tí, ktorí s nimi nesúhlasia nie sú "v spoločenstve" s pápežom.
Tak, v jednom roku sme sa dostali od úmyslu udeliť Sväté prijímanie vo vzácnych prípadoch pre "znovuzosobášených," po zverenie tejto otázky miestnym biskupom s prijatím vlastnej politiky až po nariadenie Svätého prijímania pre každého v "dobrom" svedomí a ku vyhláseniu tejto inovácie za integrálnu súčasť toho byť v samotnom spoločenstve s Rímom. Ako táto druhá poloha ukazuje, tak nebude existovať žiadny priestor pre svedomie kňazov alebo autoritu biskupov, ktorí nesúhlasia.
Aby bolo jasné: to, čo je v súčasnosti podporované - niekedy vo vlastných novinách Vatikánu - sú teológie a praktiky, ktoré doteraz boli odmietané ako v protiklade s vierou. Pripomeňme následky HV a zvážme, kde budeme o pár rokov v prípade, že učenie o svedomí, manželstve a svätom prijímaní bude zneužívaným a opustené laikmi, kňazmi a biskupmi v rovnakej miere. Len rýchlou reakciou by sa zabránilo vážnemu poškodenie duše a života Cirkvi.
Otázkou nie je, AL. Otázkou je, či nový prístup odráža obyčajné Magistérium Cirkvi v spoločenstve s Rímom a ak nie, čo je potrebné urobiť.
Po HV sa Cirkev zapojila do studenej vojne proti subjektivizmu bez celkového úspechu. Stratégia nebude fungovať ani dnes, keď púhe plynutie času by mohlo mať katastrofálne následky ako sú nesprávne interpretácie šírené Magistériom. Zmysel evanjelia je v stávke, verný potrebujú od pápeža a biskupov viac ako nejednoznačné vedenie, ticho, alebo dvojité vyhlásenia. Potrebujeme jasnosť a autoritu svedkov hodných apoštolov.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára